San Carlos, Sonora, Mexico (Článok)

Toto je môj prvý pokus o napísanie cestopisu, tak sa ospravedlňujem ak to vypáli nejako nudne, alebo nie tak ako ste zvyknutí. Prečítal som si zopár článkov s týmto žánrom na iných serveroch, ale neviem či budem schopný to naštylizovať tak, ako to majú oni, takže, ak bude mat niekto výhrady alebo pripomienky k môjmu písaniu, von s nimi. Taktiež môj pravopis nie je to čo býval pred rokmi, preto ma prosím neukameňujte za každú chybu.

Posadajte si okolo starej mami deti moje a vypočujte si príbeh o výprave do San Carlos v Mexiku. San Carlos je malé mestečko na brehu Kortézovho mora (Američanmi premenované na Kalifornský záliv). Na mape by ste toto malebné mesto ťažko našli, ale ak by to fakt chcel niekto hľadať, tak je to na skok od prístavného mesta Guaymas. Tento výlet nebol plánovaný, jedného piatkového večera sme sa ja, moja priateľka a ešte dvaja kamaráti zhodli, že máme už dosť piesku a kaktusov a je čas ísť niekde k vode. Keďže bývam od Mexických hraníc asi tak 1 kilometer a Mexiko ma vždy priťahovalo svojou tajomnousťou, prehovoril som všetkých aby sme šli tamtým smerom. Zavolal som starého kamaráta z CD Juaréz v Mexiku a začal som vyzvedať čo nám treba na to, aby sme sa voľne mohli preháňať po Mexickej pôde. Informácia dôležitá pre všetkých chtivých cestovateľov, ak sa budete pohybovať po Mexiku na aute s inou ŠPZ ako Mexickou a musíte zájst hlbšie do vnútrozemia ako 25 míľ, budete potrebovať špeciálne povolenie a musíte zložiť kauciu za vaše auto. Takto sa Mexické úrady chránia voči importovaniu lacných áut z USA do Mexika.

Na auto vám daju holografickú nálepku, ktorá má určitý časový limit, a ak sa nevrátite späť do tej doby, tak buď vám zoberú peniaze, ktoré ste nechali na bariére, alebo vám to naúčtujú na kreditnú kartu. Ale nie je to až také hrozné ako to vyzerá. Takže nazad k príbehu. Prekročil som hranicu do Mexického štátu Chihuahua aj s priateľkou, aby sme dostali víza do Mexika. Tu sa na nás ospalý "Pancho" pozeral ako na božie zjavenie a nevedel čo s nami. Keďže naša destinácia bola v štáte Sonora, povedal nám, že o víza máme žiadať tam. On nám pomôcť vraj nemôže. Mexická mentalita: najkratšia cesta medzi dvoma bodmi je ... krivka. Tak sme nasadli do auta okolo 00:00 v nedeľu a vyrazili sme cez Nové Mexiko a Arizonu k hranici s Mexickým štátom Sonora. Cesta dosť fádna, rovina v pravo i v ľavo a dáke tie kaktusy a divné porasty kade tade roztrúsené. Po zhruba 10-12 hodinách cesty sme dorazili do Nogales, hraničného mesta medzi Arizonou a Sonorou. Vstup do Mexika bol viac ako nevšedný. Hranice tam boli, ale nikde ani nohy. Prešli sme na druhú stranu a auto sme nechali v parku, kde o jednej ráno nahlas škriekali papagáje. Keďže sme už boli v Mexiku, boli tu pohnútky ísť ďalej bez víz, ale človek má rád istotu. Vošli sme do budovy pohraničnej polície (a colného úradu a boh vie čoho ešte). Nikde ani nohy. Keď tu začujeme hlasné chrápanie.

Poznámka: čo robí mexičan keď nespí? Drieme. Prídeme k pultu a tam na starom gauči leží muž v zelenom a hlasne si odfukuje. Štyri hlasné "EHM" každé o 20 dB silnejšie sa postaralo o jeho zobudenie. Mexičan v panike si rýchlo nasadil opasok so zbraňou a pýtal sa nás čo chceme. Víza na 10 dni do Sonory, som mu povedal mojou lámanou španielčinou. Zobral naše pasy a kukal na ne ako na včerajšie vydanie Playboy-a. Samozrejme Američania, ktorí sú páni na celom svete pasy ani nemali. Načo, veď Mexiko je len predlžená ruka Ameriky. Chudák Mexičan vytiahol nejaký imigračný šlabikár a hľadal Slovensko. Po desiatich minútach to vzdal a zahlásil. Každý 25 dolárov. Keďže už takých 8 rokov žijem vedľa týchto lenivých, ale vynachádzavých stvorení, nie som včerajší.

Poznámka: keď jednáte s Mexickými autoritami, vedzte, že ich plat je nižší ako cigánska podpora na Slovensku, preto vás budú chcieť obtiahnuť na všetkom. Čo robiť? Keď je zle a vidíte, že sa s nimi nedá pohnúť, radšej zaplaťte, lebo v Mexickej base sa vám moc páčiť nebude. Ale taktiež treba vedieť, že keď vás dajú do basy, nič z toho nebudú mat, a tak to treba zjednať aby vec bola výhodná pre obe strany. Napr. raz ma zastavil policajt v CD Juaréz za prekročenie rýchlosti. Samozrejme nebol som sám čo ju prekročil, ale jediný som mal Texas-kú ŠPZ-tku :) A tak som si šupol 5 dolárovou do dlane, podal som si s policajtom ruku cez okno a pokračoval som v ceste.

25 dolárov za každého? Ale pán imigračný, mi teraz nemáme peniaze. A tak sme to zjednali, že zaplatíme cestou nazad :) (čo sa nikdy nestalo, keďže sme sa vrátili cez iný prechod). S vízami v ruke, ktoré vám je treba len ak idete hlbšie ako 25 míľ do vnútrozemia, sme sa vídali ďalej na cestu. Aby som nezabudol - Slovenská ambasáda v Mexiku. Teda neviem ako iný, ale ja keď som tam volal raz pred pár rokmi, tak mi nielen, že nepomohli, ale ma dokonca nasrali. Na jednoduchú otázku ako je to s vízami mi nebol nikto z tých Slovenských diplomatov schopný odpovedať a tak som chodil do Mexika bez víz a nikomu to nevadilo. Ale človek si je istejší keď má kúsok papiera s pečiatkou v ruke. Za pár minút sme dorazili na bariéru 25 míľ - toto vám bola horšia kontrola ako na hranici. Úradníkov a policajtov tu bolo na každom rohu. Poznámka: Mexičanom je jedno kto im behá po krajine, pokiaľ nebehá na aute z iného štátu.

Aah, Mexiko, nebudem to nejako zovšeobecňovať, keďže toto nebude jediný cestopis z Mexika. Zameriam sa priamo len na túto cestu. Sonora nemá ďaleko výzorom od juho-západných štátov USA. Skaly, kaktusy, púšť. Aj keď čím viac hlbšie sme išli do vnútrozemia, tým to bolo zaujímavejšie. Poviem vám, toto bola prvá cesta autom tak hlboko, vždy predtým sa podarilo mojim kolegom a známim ma od toho odhovoriť jediným slovom - banditos. Netreba komentovať. Aj ked som sa doteraz so žiadnymi nestretol, že vraj tam po cestách sú a striehnu na turistov. Adrenalín ja rád. Čo fotiť cestou. No zrejme všetko, len ja somár som nefotil nič, lebo únava nás hnala rýchlo k cieľu. Ale pre tých, ktorým kúsok nespavosti nevadí táto časť Mexika je bohatá na exotickú flóru i faunu. Rôzne druhy kaktusov a stromových kríkov pózujú pri cestách, scenéria je krásna a supy krúžiace nad skalami dotvárajú idylku divokého západu. Ak by sa človek zastavil a zašiel hlbšie do púšte, tak štrkáče, škorpióny a iná háveď je ochotná sa nechať odfotiť ak človek vie ako. Keď prechádzate malými usadlosťami, ktoré pripomínajú cigánske slummy na Spiši, taktiež sa vám naskytne celkom zaujímavý pohľad, ktorý stojí za foto.

Po desiatich hodinách cestovaním Sonorou a jedným zastavením v MacDonalde (a že vraj nie je všade) sme dorazili na pobrežie. San Carlos, malé mestečko, založené čisto kvôli turizmu nás vítalo horúčavou a krásnym pohľadom. Hotel sme už mali vopred dohodnutý cez telefón, aj keď zrazu sľubovaných 50USD na noc sa zmenilo na 80. Keď vás tam už majú, vedia, že neodídete :) Nenechám si pokaziť výlet kvôli nenažrancom. Z izby sme nakoniec mali pekný výhľad na more a bazén :) Mexický ľudia sú milý a pomôžu vám vo všetkom. Treba si dávať pozor na tých pár, ktorí prišli na to, že si dokážu z naivných turistov povyťahovať celkom pekné obnosy. Ale taký celkom obyčajný domorodec je milý človek, väčšinou zodratý prácou, zhovorčivý a ochotný. Vidím, že je to nejaké dlhé, tak to musím zrýchliť. Toto miesto nám bolo odporučené kamarátom, ktorý tu bol zhruba pred troma rokmi. V jeho slovách, San Carlos je miesto kde neutratíte veľa peňazí. To však bolo predtým ako to úplne zamerikanizovali podnikatelia zo severu. Žasol som keď jedlo tam stálo viac ako v Amerike. Lenže každý iný človek ako American si uvedomí, že toto musí byt umelo nafúknuté, keďže domáci zarábajú cca 50 centov na deň. A tak sme chodili jest a kupovať veci do susedného mesta, kde žili všetci domorodci. Toto platí po celom Mexiku. Zistite kam chodia domáci. Oni nemajú toľko peňazí na utrácanie :)

Čo vidieť a fotiť v San Carlos. To zjavne záleží na vašich záľubách a ochote sa plesnúť po peňaženke. Kortézove more je známe svojím podmorským životom. Takže ak vlastníte vodotesné puzdro a máte potápačský preukaz, tak možnosti sú neobmedzené. Za malý poplatok si môžete prenajať loď a potápačskú výstroj a zástupy farebných rýb a rôznych koráľov vás prímu s otvorenou náručou. Ak ani jedno nemáte, nezúfajte, za nemalé peniaze vás vyškolia a dajú vám foták do ruky. Dokonca majú za zhruba 30USD jednorazové vodotesné foťáky. Kvalitu neviem posúdiť, ale až také zlé to nemôže byt. Nad hladinou je taktiež veľa vecí na obdiv. Kortézove more má svoje veľryby, delfínov a iné príšery. Ja som sa pokúšal fotiť delfínov z predku hnajúcej sa lode, ale moc mi to nevyšlo. Taktiež sú tu tulene, ktoré sú viac než ochotné pózovať. Keď pôjdete do vody dávajte si pozor na medúzy, neoprén je viac menej nevyhnutnosťou. Mimo mora v Mexiku sa dá fotiť ojedinelá architektúra, domorodí obyvatelia a kopec iného. Fantázia je vašou jedinou hranicou. My sme zašli do vedľajšieho mesta, ktoré malo svoje dejiny a tam bola pekná architektúra.

Suma sumárum, krajina opereného hada má čo ponúknuť všetkým. Iné zvyky, iná kultúra, iné všetko. Treba byt opatrný a s nikým v uniforme sa nehádať, lebo tu platí ruské pravidlo - čím väčšia čiapka tým väčšia moc. A ich moc je viac menej absolútna, lebo keď vás šupnú do basy, kto sa o vás dozvie ... Nik. Korupcia je tvoj priateľ v takých situáciách. V Mexiku sa tomu žiaden úradník nebude brániť a je lepšie podplatiť obyčajného policajta na ulici ako neskôr nejakého sudcu, ktorý už bude chcieť znateľne viac. Keď sa už rozhodnete ísť do Mexika, dajte sa zaočkovať naozaj na všetko. Lebo tu sú všetky možné pliagy a môže sa stať, že to už neprežijete :) Vec, ktorej by som sa vyhýbal je mäso. Videl som ako pripravovali nejaké jedlo zo surového mäsa na horúcom slnku holými rukami v roji múch. Z toho nič dobré nevznikne. Ich organizmus je na to už zvyknutý, ale dávka takého niečoho by vás mohla odrovnať. Taktiež by som kupoval len fľaškovú vodu, nepil by som nič čo vyteká zo zeme, alebo nejakej trubky.

Poznámka: už zopár rokov plánujem výlet po Mexiku a hľadám ešte asi dvoch odvážlivcov. Jednalo by sa o výlet autom po celom Mexiku a to po jeho východnej strane (Karibik) by sa išlo dole, prešli by sme miestami ako Vera Cruz, Cancun, Merida (majské pyramídy), dole ku hraniciam s Belize a potom po pacifickej strane hore (Acapulco, Puerto Vallarta, Mazatlan) s menšími zásahmi do vnútrozemia (Mexico City, Guadalahara a Oaxaca). Viac menej by to bola stanovačka s krátkymi pobytmi v hosteloch na niektorých miestach. čo k tomu treba: odvahu, peniaze (pre seba a do spoločnej kasy na benzín a iné poplatky), zhruba 1 až 2 mesiace volna, chuť spoznať niečo nové, vodičák a bodla by rádio-amatérska koncesia. A zabudol som: vedieť trafiť bežiaceho býka na 100 metrov medzi oči guľovnicou :)