Pohľad do ticha...

Ahojte, po čase. Nemám ho teraz veľa, tak len na skok. K fotke, priznám sa, mám ju asi najradšej z posledne "ulovených". Už ničím lepším Vás neprekvapím. Laos, náhodné stretnutie, náhodný okamih, opäť môj samofoťák OLYMPUS Mju II /to aby ste vedeli, že ja fotiť vlastne neviem..:o)/, starenka z etnika Hmong...
Tak, nech sa páči, vaše slová...ďakujem....SVS..:o)


Opäť, pre otrlých, niečo nepochopiteľné....

Určite to poznáte. Každý z nás má v sebe niečo, stretáva sa s niečím, čo mu bráni urobiť niečo, povedal by som dobré. Proste vie, cíti, že pomôcť, darovať čosi niekomu niečo v núdzi je nielen že dobré, ale aj správne, no niekedy je tá možnosť pomôcť zmiešaná s niečím, čo zo srdca nenávidíme. A to prekoná to, čo by sme inak aj urobili.
Mám tiež niečo také. Aby som bol konkrétny, je to podarovanie pár drobných žobrákom na ulici. Osobne, zažívam rôzne podoby toho, čo ma od darovania tých pár drobných odrádza. Či už to je to, že žobre zdravý človek, očividne plný energie, na diaľku od alkoholu páchnuci ušpinený človek, skúsenosť s „hercom invalidom“ na vozíku, alebo doslova z polospánku na mňa zaútočiacim žobrákom, ako keby čakal len na mňa... Je toho veľa. Ja osobne na cestách najviac zažívam tú prvú, alebo poslednú mnou spomenutú situáciu. A priznám sa, tak rád by som nikým nepozorovane, ukrytý v pred očami posudzujúceho diváka, urobil svojmu srdcu radosť. Tých príležitostí je menej ako málo.
Podobne ale, veľa krát bola/je vo mne veľký boj. Veď tým, že ja vyberám, kedy a komu pomôžem, sám súdim, súdim „hriešnika“ a pritom v skutočnosti neviem za čo. A pritom, veď takto vlastne len ryby rozdávam a nie ich chytať učím, navyknutiu na pečených holubov z neba učím...
Spomínam si, ako ma najviac na cestách nahnevá, keď z diaľky videný žobrajúci človek, sediaci ako keby v polospánku, zbadajúc ma vyštartuje ku mne, ako keby čakal len na mňa. Ja som bol ten, kto ho z biedy života na trvalo vytrhne. Ten, od koho určite niečo dostane, veď ja mám vo vreckách milióny. Naliehajú, na city tlačia a celé okolie ma súdi. Súdi či už za to, že nič nedám. Alebo aj za to, že dám. Buď málo, alebo nie práve im, ale tomu žobrákovi.
Raz sa vo mne na mňa čosi nahnevalo. A povedal som si, že napriek všetkému tomu odporu, nechuti, súdeniu, či čohokoľvek iného, tých pár drobných dať. Do vrecka som si pripravil drobné bankovky, aby som netápal. A čakal som, čo sa bude diať. Ako to často býva, skúška prišla nečakane, v dosť zvláštnej situácii, ťažkej. Zhováram sa s predavačmi na trhu, ospravedlňujúc sa, že nič nechcem kúpiť, nemám tak veľa peňazí, ani nechcem. Samozrejme, že si ma doberajú, pretože ja musím mať plné vrecká dolárov a v batohu plný oceľový trezor. Vtom k nám zrazu príde staršia pani, v špinavých otrhaných šatoch. Bez jediného slova mi vrazí pod nos jej hrdzavú plechovicu s drobnými. Hľadí na mňa vražedným, nenávistným a polomŕtvym pohľadom a čaká. Ostatní si ju ani len nevšímajú. Veď ja som tu ten, čo má peniaze. Opäť vo mne vzkypel odpor, ale okamžite som si spomenul na predsavzatie. Zalovil vo vrecku a vhodil jej do plechovky peniaz. Otočila sa, bez jediného slova, zmeny pohľadu, a odišla. Chlapi si len potvrdili svoj názor na mňa. Klamár, škrob, suchár, bezcitný beloch. Cítil som v sebe odpor, stále sa mi snažil ukázať, že práve tým čo som urobil som sa stal takým, aký si o mne urobili tí predavači obraz.
Ale potom to prišlo. Ten pocit hnusu sa zrazu zmenil na veľký pokoj. Také zvláštne hladenie v duši sa objavilo. Už veľa krát som si takto vravel, že začnem aj napriek tomu odporu a urobím to. Ale vždy ostalo len na „nabudúce to už určite urobím“! Vždy som skončil na tom, že som nedokázal prekonať svoj vlastný odpor voči sebe! Že ďaleko ľahšie je postaviť sa odporom voči tomu, čo nemám rád, ako napriek tomu pocitu sa zachovať správne s podstatou jednoty lásky. A teraz som dokázal zmiesť zo stola „od zajtra to začnem“ a urobil som to v tej „najnevhodnejšej“ chvíli – práve teraz. A aj keď s bolesťami som sa voči čomusi čo vo mne vyvolávalo odpor, postavil len s chladným postoj „on som vlastne aj ja“. A prišiel zvláštny pokoj, o ktorom nemohol mať naozaj nik ani len tušenia. Ale nastala ešte jedna zaujímavá situácia. Ak som dovtedy v podstate temer denne stretával natiahnuté ruky, od tohto okamihu ako keby žobráci zmizli z povrchu zemského. Hľadal som ich. Čakal na každom rohu. A nič. Dlhé dni a týždne ani jeden jediný.
Ak si ale myslíte, že to je koniec, ste na omyle. A ten istý omyl som urobil aj ja. Bol som v tom čase u kamaráta. Medzi nami je už vlastne vzťah skôr rodinný, ako kamarátsky. A tak som si všetky veci nechával u neho doma a behali kade tade len tak. Ale predsa len, mal som vo vrecku tých pár šestákov. Raz sme sa celá rodina a priatelia stretli v jednej reštaurácii. Každý si niečo objednal, aj mňa ponúkali, no nechcel som. Bol som sýty. A tak som si vzal do rúk noviny a čítal. Zrazu, ani neviem prečo, ma moje zahĺbenie v novinách donútilo prerušiť. Sklopil som ich a pred sebou vidím... Starší šedivý dedko. Veľmi čisto upravený, učesaný, umytý. V tvári mu svietil pokoj, radosť a taký zvláštny pocit láskavosti. V jednej ruke mal dlhú paličku, v druhej malú nádobu na peniaze. Stál tam, ticho, len sa usmieval. Nik si ho nevšímal. Dostal ma! Zamrzol som, vôbec som nevedel, čo mám urobiť. Jeho zjavenie ma doslova paralyzovalo. Skôr, ako som sa prebral odišiel. S tým svojím úsmevom a pokojom. Pozeral som za ním a snažil pochopiť to, čo som práve zažil. Čo som pocítil. Pozeral som na iných, či vnímajú to čo ja. Nie! Pozeral som na iných, či si ho vôbec všimli. Nie! A ja som si uvedomil, že som sklamal. Prišiel za mnou v prezlečení žobráka, plného lásky, pokoja, pokory a radosti a ja som ho nespoznal... Bol som obarený ako pohľadom do zrkadla a nespoznal som sa.
Žobrákov na cestách stretávam stále menej ako málo. Ale On prichádza, vždy viac a viac zamaskovaný. A tým ma učí vidieť...

„Ja a Otec jedno sme. Na to opäť pochytili kamenie, aby Ho kameňovali. A odpovedal im Ježiš: Mnoho dobrých skutkov ukázal som Vám od Otca svojho, pre ktorý z nich ma kameňujete? A oni mu odpovedali: Pre dobré skutky Ťa nekameňujeme, ale pre rúhanie sa, že Ty človek ja Bohom robíš.“ Ježiš im odpovedal: „Však všetkým napísané v zákone je: Ja som riekol, bohovia ste.“ (sv.Ján 10:30-34)

SVS..:o)

Kategórie:
Čiernobiela fotografia, Ľudia, Portrét, Cestovanie, Klasická fotografia (mokrý proces)

Klúčové slová:
ticho clovek zena oddych zivot laos hmong